Duchovný pohľad na začiatok liturgického roka v rímskokatolíckej cirkvi.
Na adventnom venci už horia štyri sviece. Naše očakávanie príchodu Ježiša Krista Spasiteľa sa čoskoro naplní jeho príchodom. Čas stíšenia, väčšieho ponoru do seba, častejším spojením modlitbou s Bohom a jeho Matkou Máriou, vystrieda čas radosti z nového života, z podivuhodného Božieho plánu priblížiť sa človeku tak, aby už nikdy nemohol povedať „to sa nedá“, „to nezvládnem“, „to nevydržím“, lebo on sám v ľudskej podobe vydržal a zvládol omnoho viac, aby si človek bol istý, že sa „to dá“.
Slovo advent (z lat. adventus) znamená príchod. V rímskokatolíckej cirkvi sa ním začína nový liturgický rok. Je časom dvojakého očakávania – príchodu vteleného Boha narodeného v Betleheme na tento svet a druhého (eschatologického) príchodu Ježiša Krista na konci čias. Zároveň sa so zvláštnou úctou pripomína aj Ježišova Matka Mária v prvej časti adventu tzv. rorátmi do 16. decembra.
Ich názov pochádza z prvých slov omšového úvodného spevu:
„Rorate, caeli desuper et nubes pluant iustum – Roste nebesia
z výsosti, oblaky nech pršia Spravodlivého.“
„Rorate, caeli desuper et nubes pluant iustum – Roste nebesia
z výsosti, oblaky nech pršia Spravodlivého.“
Sú to sv. omše ku cti Panny Márie, slúžia sa zavčasu ráno, za tmy, aby nám pripomenuli, že aj pred narodením Ježiša Krista ľudstvo „kráčalo vo tmách“ (Iz 9,1). Ľudia prichádzajú s lampášikmi na sv. omšu, v kostole nie sú zažaté svetlá, len na oltári ticho svietia sviece a v laviciach donesené lampáše. Tma v kostole pripomína svet, ktorý je v tme, a naopak, ožiarený oltár symbolizuje Krista, ktorý prichádza ako pravé svetlo sveta. Tak ho predpovedali proroci, a tak, ako to o sebe aj sám povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8,12-13)
Od 17. decembra sa prechádza do druhej časti adventu, ktorý je pripomienkou na historické očakávanie Ježiša a jeho témy sú sústredené na bezprostredné udalosti, ktoré sa diali pred narodením Pána.
Celým adventom nás sprevádza adventný veniec. Jeho okrúhly tvar, ktorý nemá začiatok ani koniec, je symbolom večnosti Boha. Rôzne druhy ihličia a stálozelených drevín nám pripomínajú trvalý, večný život v Kristovi, nesmrteľnosť duše. Štyri sviece reprezentujú štyri adventné nedele a zároveň opäť upriamujú pozornosť na Krista ako Svetlo sveta. Každú nedeľu zapaľujeme ďalšiu sviecu. Farba sviec by mala byť fialová, je to farba pokánia. Jedna svieca je ružová. Tá sa zapaľuje na 3. adventnú nedeľu, nazývanú aj „Gaudete“ – nedeľa radosti, lebo Pán je už blízko.
Prvá adventná nedeľa nás vyzýva k bdelosti a upriamuje pozornosť na koniec časov, ktorý nepoznáme.
Druhá adventná nedeľa nás vyzýva k pokániu slovami Jána Krstiteľa, aby sme vyrovnali chodníky pred Pánom.
Tretia, už spomínaná Gaudete, nás vyzýva: „Radujte sa v Pánovi!“.
Štvrtá adventná nedeľa má mariánsky charakter a jej evanjeliá sa týkajú bezprostredných udalostí pred narodením Ježiša.
SPOMIENKY NA SVÄTÝCH V ADVENTE
Prečo si vlastne v katolíckej cirkvi uctievame svätých?
Cirkev je veľké spoločenstvo všetkých pokrstených, ktoré trvá od jej ustanovenia Ježišom a podľa jeho slov ju nič nepremôže: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ (Mt 16,18)
Svätí s nami stále tvoria spoločenstvo ako „cirkev oslávená“ (my žijúci tvoríme „cirkev putujúcu“ a duše v očistci „cirkev trpiacu“). Veríme, že im nie sú ľahostajné naše osudy. Preto ich môžeme žiadať o príhovor u Boha, aby sme dostali pomoc a duchovné svetlo v našom živote.
(v niektorých rokoch môže pripadnúť jeho spomienka na obdobie pred adventom)
Atribúty: kríž v tvare X, sieť s rybami
Narodil sa v Betsaide, neďaleko Kafarnauma. Pôvodne bol rybárom, ako celá jeho rodina.
Veľmi ho oslovilo už vystupovanie Jána Krstiteľa, patril medzi jeho učeníkov, spolu s Jánom, ktorý sa tiež stal apoštolom. Keď raz kráčal Ježiš smerom k nim, Ján Krstiteľ im povedal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.“ (Jn 1,29) Ondrej a Ján sa pohli za Ježišom a zostali s ním. Ondrej potom vyhľadal svojho mladšieho brata Šimona (neskôr Petra) a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ A priviedol ho k nemu. Od toho času Ondrej a Šimon prichádzali k Ježišovi a boli aj svedkami jeho prvého zázraku, ktorý urobil na svadbe v Káne Galilejskej.
Cirkevní otcovia nazývajú Ondreja aj „privádzačom“ ku Kristovi. Okrem svojho brata priviedol k nemu aj chlapca s piatimi chlebmi a dvoma rybami pri zázračnom rozmnožení chleba (Jn 6, 1-13) a tiež Grékov, ktorí prišli za Filipom s prosbou: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12, 13-25)
Po zoslaní Ducha Svätého žil asi 12 rokov v Jeruzaleme, potom odišiel do Malej Ázie, do južného Ruska, do Trácie a napokon do Grécka. Tam sa dávalo množstvo ľudí pokrstiť, stávali sa kresťanmi a pohanské chrámy zostávali prázdne a pustli. Podľa tradície ho na podnet cisárskeho vladára Egea ukrižovali na kríži v podobe písmena X. Nepribili ho však klincami, len ho priviazali. Na kríži umieral tri dni.
Je patrónom Košickej arcidiecézy.
Atribúty: veža s troma oknami, kalich a hostia, delo, fakľa
Narodila sa okolo r. 273 v Turecku v pohanskej rodine. Jej tyranský otec Dioskur ju chcel vydať proti jej vôli. Keďže sa mu vzoprela, dal postaviť vežu a zatvoril ju v nej. Tu žila v samote, študovala a tu aj tajne prijala krst. Počas otcovej neprítomnosti dala vo veži k dvom oknám vybúrať ešte jedno, čo pre ňu symbolizovalo Najsvätejšiu Trojicu. Dioskur sa rozzúril a vydal ju civilnému tribunálu. Bola mučená a napokon ju jej vlastný otec sťal mečom.
Pramene uvádzajú, že sa tak stalo 4. decembra 290. Iné pramene hovoria o roku 306.
Sv. Barbora je patrónkou mnohých remesiel. Na Slovensku je uctievaná hlavne ako patrónka baníkov, pretože podľa legendy raz, keď utekala pred prenasledovaním otca, roztvorila sa pred ňou skala a ona sa v nej ukryla.
Atribúty: odev biskupa, tri mešce peňazí
Narodil sa okolo roku 280 v meste Patara v Turecku. Doma dostal dobrú výchovu. Hoci jeho rodičia boli zámožní, on zachovával v stredu a v piatok pôst, jedol iba raz za deň. Rodičia mu zomreli, keď bol ešte mladým mužom a on sa rozhodol zdedený majetok rozdať chudobným.
Najznámejšie príhoda z jeho života je táto:
Jeden občan z Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry, no nemohol ich vydať, lebo nemal pre ne veno. Preto sa rozhodol pre zúfalý čin – dať ich na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, vzal mešec peňazí a v noci pod rúškom tmy dal mešec mužovi do okna ako veno pre najstaršiu dcéru. Tak urobil ešte dvakrát, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Týmto šľachetným konaním ich uchránil pred potupným životom.
Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia, bol Mikuláš ustanovený za biskupa v meste Myra. Pretože bol veľmi horlivý, chytili ho, mučili a zatvorili do väzenia.
Keď sa ujal vlády cisár Konštantín a vydal Milánsky edikt, kresťanskí väzni boli prepustení na slobodu. Mikuláš sa vrátil do Myry a neúnavne pokračoval vo svojej práci. Zomrel v pokročilom veku a bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle. V 11. storočí však Myru obsadili moslimovia, a tak jeho pozostatky boli prevezené do talianskeho mesta Bari, kde vystavili chrám zasvätený jemu.
Na pamiatku jeho štedrosti na jeho sviatok obdarúvame drobnými darčekmi najmä deti, u ktorých je veľmi obľúbený.
Tento sviatok slávime deväť mesiacov pred narodením Panny Márie, ktoré slávime 8. septembra.
Máriu ako matku Ježiša Krista mali vo veľkej úcte všetci kresťania už od počiatkov. Tento sviatok sa slávil už v 7.storočí, v západnej Cirkvi sa rozšíril v 12.storočí.
Dogma o tomto tajomstve viery bola slávnostne vyhlásená po Prvom vatikánskom koncile 8. decembra 1854 pápežom Piom IX.
Štyri roky po vyhlásení dogmy sa Panna Mária zjavila Bernadete Soubirousovej v Massabielskej jaskyni v Lurdoch a keď sa jej Bernadeta opýtala, ako sa volá, Mária jej odpovedala: „Som Nepoškvrnené Počatie“.
Poznáme známy príbeh z knihy Genezis, kde sa hovorí o prvom hriechu našich prarodičov Adama a Evy. Zhrešili neposlušnosťou, keď porušili jediný zákaz od Stvoriteľa, aby nejedli ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Boli vyhnaní z raja a následky ich hriechu sa prejavili nielen na nich, ale aj na všetkých ich potomkoch až do dnešných čias. Všetci prichádzame na svet poznačení tzv. dedičným hriechom, ktorý z nás zmýva sviatosť krstu a stávame sa opäť bez poškvrny.
Panna Mária ako budúca Matka Božieho Syna bola od tohto hriechu uchránená. Boh si ju takto výnimočne prichystal, aby sa jej nedotkol žiaden hriech, ani ten dedičný, a aby diabol nemal nad ňou žiadnu moc. Nebola však uchránená od všetkých následkov prvého hriechu – poznala , čo je bolesť i smrť. Trpela veľmi veľa, no diabol sa neodvážil pristúpiť k nej, aby ju čo i len pokúšal. Pritom voči samotnému Bohu v osobe Ježiša Krista si to dovolil, keď ho pokúšal na púšti, oslabeného po 40 dňoch pôstu.
Pod krížom nám ju sám jej Syn dal za matku, aby sa za nás prihovárala. Dovolil jej, aby aj po svojej smrti prichádzala k nám a nabádala nás ku konaniu dobra, k modlitbe a k ceste, ktorá vedie k jej Synovi. Hovorí nám, že ak sa zveríme pod jej ochranu, Zlý nás nepremôže.
SVÄTÁ LUCIA, 13. decembra
Význam mena: svetlá, žiariaca (z lat. lux – svetlo)
Narodila sa okolo roku 286 v Syrakúzach na Sicílii bohatým rodičom a bola vychovávaná v kresťanskej viere. V detstve stratila otca a ako mladé dievča zasvätila svoj život Bohu. Svoj sľub držala v tajnosti, keďže jej matka si želala, aby sa vydala za mladého pohanského chlapca. Keď jej matka ťažko ochorela, Lucia ju vzala modliť sa za uzdravenie k hrobu sv. Agáty. Boh vypočul ich modlitby a vtedy Lucia prezradila matke svoje zasvätenie Bohu. Matka z vďaky za uzdravenie dala Lucii súhlas a ušetrené peniaza rozdelila chudobným. Odmietnutý nápadník udal Luciu ako kresťanku konzulovi. Bolo to v čase Diokleciánovho prenasledovania kresťanov.
Luciu predvolali na súd a nútili ju, aby sa vzdala svojej viery, inak ju budú mučiť. Lucia odpovedala, že sa bolesti nebojí, lebo Boh jej dá silu trpieť. Vtedy jej sudca pohrozil, že ju dá odviezť do nevestinca, aby potupil jej česť. Ona mu na to odpovedala: „Telo sa nakazí len vtedy, keď duša privolí.“ Keď ju chceli odviezť, nemohli ňou pohnúť z miesta. Nakoniec ju mučili a sťali mečom.
Začiatok liturgického roka obracia náš vnútorný zrak k očakávaniu nového života v podobe Dieťaťa. Ním sa začínajú nové dejiny ľudstva. Ním sa mení náš letopočet...
... každé ľudské dieťa, ktoré prichádza do rodiny, ju mení. Nezáleží na tom, či je prvé, druhé... štvrté, piate. Každé z nich je novým darom a znamená novú zmenu, nové dejiny rodiny...
Nech je každé dieťa vítané a milované!
Eva Eperješiová
farnosť Božieho milosrdenstva
farnosť Božieho milosrdenstva
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára